Odkrývanie

Poznáte fotografiu detí pri ostnatom plote nacistického vyhladzovacieho a koncentračného tábora Osvienčim, ktorá vznikla len krátko po ich oslobodení?  Zhotovil ju jeden z tých, ktorí tábor oslobodzovali, ruský vojak a dokumentarista Alexander Voroncov. No málokto vie, aký príbeh sa za ňou skrýva. A ešte menej aké príbehy sú za deťmi z fotografie - sedem z trinástich detí na známom zábere pochádzali priamo zo Slovenska. Práve dnes si celý svet pripomína 80 rokov, ktoré uplynuli od oslobodenia nacistického vyhladzovacieho a koncentračného tábora Osvienčim. My sme symbolicky k tomuto okrúhlemu výročiu a Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokastu pripravili špeciálne vydanie podcastu Odkrývanie, ktoré pripravuje Dokumentačné stredisko holokaustu v spolupráci s denníkom SME.  Počuť v ňom budete riaditeľa Dokumentačného strediska holokaustu, historika Jána Hlavinku v rozhovore s novinárkou Soňou Gyarfašovou - a o tragédii holokaustu budeme hovoriť cez jednotlivé ľudské osudy - tentokrát cez príbeh detí z fotografie, ktorých identitu sa podarilo zistiť a zrekonštruovať až po dlhých desaťročiach.   See omnystudio.com/listener [https://omnystudio.com/listener] for privacy information.

Viete, kto ako prvý prišiel s myšlienkou založenia Dokumentačného strediska holokaustu, pod taktovkou ktorého vzniká aj náš podcast Odkrývanie? Bola to silná žena, ktorá sa ocitla v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu. Jej meno bolo Hilda Hrabovecká, hoci po svojom transporte sa stala číslom 1890, ktoré mala celý život vytetované na svojej ruke. No a táto krehká a drobná žena sa zapojila aj do táborového podzemného hnutia. V Osvienčime prežila tri roky a nakoniec sa dožila aj oslobodenia, ktoré však pre mnohé a mnohých z nacistických väzňov skutočnou radosťou nebolo. Vrátila sa akoby zázrakom domov, no nacisti celú jej rodinu vyvraždili, po vojne sa stretla len s jej dvoma členmi - sestrou a bratom. O všetkom však v celej hĺbke prehovorila až po nežnej revolúcii. Aj pred ľuďmi, ktorí sa snažili obhájiť vojnový Slovenský štát. Prečo sa vlastne mladá Hilda Hrabovecká, ktorá svoju mladosť strávila v Osvienčime, rozhodla dať druhú šancu krajine, odkiaľ ju chceli deportovať na smrť? Ako dokázala žiť ďalej? A čo jej pomohlo všetko to ťažké prekonať a zvládnuť? Aj o tom budeme hovoriť s etnologičkou Monikou Vrzgulovou z Etnologického ústavu Slovenskej akadémie, s ktorou ich spájala nielen tragická téma holokaustu, ktorému sa Monika profesne venuje, no najmä hlboké priateľstvo. See omnystudio.com/listener [https://omnystudio.com/listener] for privacy information.

Hrdinovi nášho dnešného príbehu sa pred očami menil celý svet. Bol svedkom toho, ako vznikol fotoaparát, rádio aj film. Videl veľkú vojnu národov, rozpad impérii a na oblohe plachtiť prvé vzducholode. Šimon Goldberger sa totiž narodil ešte v polovici 19.storočia - v roku 1851. A na svet prišiel do židovskej rodiny.Práca, ktorú si vybral, však odolávala aj behu času - veď takmer polstoročie pracoval ako poštár.No Šimon Goldberger mal v sebe aj invenciu a asi sa len tak ľahko nevzdával - keď prišiel v 70 rokoch o svoju prácu, založil si malý obchodík so zmiešaným tovarom. Asi by si nikdy nemyslel, že svet, ktorý poznal, sa začne tak radikálne meniť a on sa stane v roku 1939 nepriateľom pre novovznikajúci Slovenský štát pre svoj židovský pôvod. Vtedy túžil len po jedinom, aby nestratil svoj malý obchod, ktorý bol preňho živobytím a tak napísal prezidentovi nového štátu, inak katolíckemu kňazovi Jozefovi Tisovi.Bola to posledná nádej, ktorá mu zostala. Odpovede sa však nedočkal. V máji 1942 ho gardisti natlačili s ďalšími stovkami ľudí - prevažne žien, starcov a detí do nákladného vagóna smerom do nacistických vyhladzovacích táborov -  vtedy mal Šimon Goldberger 91 rokov. Dalo sa však svojmu osudu vôbec vzdorovať? Mal vtedy 91-ročný Šimon Goldberger nejakú šancu prežiť? A prežil ešte niekto z rodiny alebo je posledným, čo po jeho živote zostalo, zažltnutý list, ktorý písal Jozefovi Tisovi? O tom všetkom budeme hovoriť v našom podcaste - v dvojrozhovore s dvoma vynikajúcimi odborníkmi - americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty, ktorá pátra po osudoch ľudí, ktorí písali Jozefovi Tisovi a s etnológom Petrom Salnerom, ktorý na Slovensku priekopnícky mapoval ľudí, ktorí holokaust prežili. See omnystudio.com/listener [https://omnystudio.com/listener] for privacy information.

Mala osemnásť rokov a prezývali ju Lisette alebo aj po slovenskz - Alžbeta Blahová, bola to Francúzka,a zúčastnila sa Slovenského národného povstania. Zoltán Ferenc zasa pochádzal zo Spišskej Novej Vsi, mal 44 rokov a živil sa roky ako kníhkupec. Edita Dillerová mala 16 rokov, pochádzala z Medzilaboriec a pred sebou množstvo plánov - s celou svojou rodinou sa v tom čase ukrývali v okolí Brezna. Telá všetkých z nich sa našli v masovom hrobe na poli Krtičná neďaleko Brezna. Na pamätníku, ktorý dnes týchto ľudí pripomína, je dohromady 31 mien - najmladší zo zavraždených ľudí  mal iba 7 rokov. Všetci títo ľudia sa stali koncom roka 1944 obeťou nacistickej popravy.Pri tejto masovej vražde a zločine nacistického trestného komanda však asistoval aj Slovák - volal sa Oskar Bubeň, mal vtedy 21 rokov a pôvodne to bol partizán, ktorý bojoval proti nacistom v Slovenskom národnom povstaní. Lenže ubehlo len pár mesiacov a on sa ocitol v ich službách - a to dokonca veľmi blízko vysokému veliteľovi SS. Stal sa totiž jeho osobným šoférom. Celkom zblízka tak videl Oskar Bubeň nacistické perzekúcie, ktoré voči civilnému obyvateľstvu nacisti rozpútali - zatýkanie židovských rodín, ktoré sa na strednom Slovensku skrývali a tiež ľudí, ktorí pomáhali odboju.Nakoniec sa spolu s nacistickým trestným komandom zúčastnil aj popravy všetkých týchto ľudí. A stal sa nielen svedkom, ale aj jej spolupáchateľom. Prečo sa dal vlastne mladý Oskar Bubeň, ktorý bojoval v povstaní, nakoniec do služieb nacistickej moci? Niesol za svoje pôsobenie počas druhej svetovej vojny niekedy trest a oľutoval to, čoho sa zúčastnil? A čo nám môže jeho príbeh povedať dnes? O všetkých týchto otázkach budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý je tiež riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu.Ten človek, o ktorom ideme hovoriť, je Oskar Bubeň, ktorého meno sa spája tiež s vraždou na poli Krtičná neďaleko Brezna. Ale než o ňom začneme hovoriť, čo vlastne o Oskarovi Bubeňovi vieme? O tom všetko budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý pôsobí ako riaditeľ dokumentačného strediska holokaustu a nacistickej poprave na poli Krtičná sa venoval aj vo svojej štúdii. See omnystudio.com/listener [https://omnystudio.com/listener] for privacy information.

Bola to drobná, krehká žena. A stala sa silným hlasom tých, ktorý narozdiel od nej neprežili. Margita Schwalbová prezývaná Manca túžila byť lekárka, ale jej snu zabránilo rasové zákonodárstvo ľudáckeho slovenského štátu, ktorý nakoniec zabezpečil jej deportáciu do Osvienčimu. A ten sa stal paradoxne prvým miestom, kde začala vykonávať svoju prácu - alebo poslanie. Zo svojej pozície sa snažila však zo všetkých síl pomáhať, hoci ohrozovala vlastný život.Ako táborová lekárka sa tu stretla aj s obávaným doktorom Mengelem a na vlastné oči sledovala jeho selekcie. Každodennou realitou v Osvienčime bolo najmä vraždenie, zomieranie a šialené nacistické pokusy, kde život človeka nemal žiadnu cenu. Čo pomohlo mladej Margite Manci Schwalbovej, ktorá metaforicky otvorila aj zavrela Auschwitz, že toto celé prežila? Prečo o sebe hovorila, že žila životy tých druhých? A prečo sa stala nepohodlnou aj pre komunistický režim?O tom všetkom budeme hovoriť s 2 výbornými hosťami - historičkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Katarínou Hradskou, ktorá bola osobnou priateľkou Manci Schwalbovej a tiež s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavikom. No a práve s nimi si dnes zrekonštruujeme jej príbeh, no povieme si aj o tom, čo nám môže povedať dnes. See omnystudio.com/listener [https://omnystudio.com/listener] for privacy information.